Božia matematika a dĺžka života
Niektoré rána s deťmi a vychystávaním sú náročnejšie, hlavne keď je skoro ráno a im sa vôbec nechce z postele a nechce sa im umývať a potom vymyslia niečo čím sa zdržujeme, lebo oni sa chcú prezliekať hrou, ale popri ich nepočúvaní mi to už časovo nevychádza a zostávam nervózna. Ako jedno ráno, a to som už naozaj z nervov, že zase nestíham aj vybuchla a správala sa a hovorila tak ako som nemala. A už som jej aj povedala, že toto nepočúvanie ma privádza do toho, že to už nie je dobre ani pre moje srdce. Ale potom sa ukľudním, je mi to ľúto a pri lúčení sme už najzaláskovanejšia mama s dcérou. Ale dnes som Amálke povedala pri lúčení, že život je krátky na to, aby sme si tie dni takto kazili, ako dnes ráno. A Amálka bola taká zarazená, že či je život naozaj krátky, tak som jej len povedala, že nikdy nevieme, čo sa stane. Napadlo ma to asi preto, že včera sme sa zamýšľali nad životom, pretože Tomáškov bývalý kolega mal pohreb, tak ešte vo mne doznievali tieto pocity.
Večer som ešte stále rozmýšľala nad tým mojim ránom a som sa tak pýtala Pána Boha, čo mi k tomu povie...A neviem prečo, ale napadlo mi, že prečítam si nejaký Žalm z Písma.. a už Príslovia sa teraz čítavam podľa dátumu, keďže ich je presne 31, tak keď je žalmov 150, tak by som si mohla prečítať postupne všetky tiež podľa dátumu. A neviem ako, ale hovorím si tak teda 150, to vychádza 3 na deň (namiesto 5), dnes je 23-eho, takže 23x3 to jeee....a ja že 39 (namiesto 69, ale vlastne reálne to malo byť 115) tak som si prečítala žalm 39 a že vau ...úplne slová pre mňa....
„Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom. K svojim ústam postavím stráž, pokiaľ je hriešnik predo mnou...Srdce sa mi rozpálilo v hrudi,...vzplanul vo mne oheň. A môj jazyk preriekol: Daj mi poznať Pane môj koniec i aký je počet mojich dní, nech si uvedomím aký krátky je môj život. Hľa na pár piadí si mi dní nameral a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou. Veru len zdanie je bytie človeka, každý sa mihne ako vidina...odvráť odo mňa svoj prísny pohľad, aby som pookrial, skôr než odídem a než ma tu nebude.“
Tieto slová ma veľmi pobádali naozaj sa ešte raz zamyslieť nad tým ako stráviť naše dni, a ako inak by sme sa správali, keby sme vedeli, že je to posledný deň nášho života. Že nemá zmysel byť na druhých nepríjemná, ale dať si naozaj pozor na svoje správanie, na svoj jazyk a snažiť sa viac pookriať, byť viac prívetivá, mať nežnejšie srdce. Verím, že sa mi to postupne podarí a moje srdce bude vnímavejšie na lásku a pomalšie do hnevu. A ďakujem Bohu, že mi takto prehovára konkrétnymi slovami do mojej situácie a viem že ma pozná a vie o mne všetko a Božia matematika je teda nepochopiteľná, ale pre srdce má svoju logiku, lebo doteraz nechápem, ako som toľkými chybami mohla prísť k trefnému Žalmu 39 namiesto 115-eho.
