VIAC CIESTranky.sk

AKO BY MOHLA BYŤ VIERA A CHODENIE DO KOSTOLA ATRAKTÍVNE ? Veľmi by som chcela priviesť k viere aj mojich najbližších, deti, priateľov... ale majú voči tomu výhrady. Teda hlavne ku chodeniu do kostola. Je to proste zastaralé, len nejaká tradícia, je to nudné, sú tam len staré babky, ktoré keď vyjdú z kostola, tak ohovárajú, ľudia čo tam chodia sa v realite správajú horšie ako ja čo tam nechodím. A toto všetko sú argumenty, ktoré chápem a sú mnohokrát aj pravdivé. Tak ako to môžem dosiahnuť ? Keď aj ja sama viem, že v chodení do kostola mávam občas krízy, a drží ma silná vôľa a viera, že môžeme samotného Boha prijať prostredníctvom chleba a vína. A že si môžem vypočuť Božie slovo a mať ho jednoducho priblížené a vysvetlené ako vďaka nemu žiť láskavejšie. Ale všetko to okolo, tie slová, ktoré len opakujeme. Úprimne, keď sa to stále opakuje, už to ani nevnímam a myšlienkami som inde. Ale nechcem aby to tak bolo. Ale viem čo mi vadí. Celé je to také neosobné. Plné pravidiel a zlata. A naopak to čo bolo podstatou, prijímať chlieb a víno, tak to sa vlastne vytratilo a prijíma sa len chlieb. Tak čo je teda podstatou Eucharistie, ako ju vlastne prežívali prví apoštoli ? K tomu by sme sa mali vrátiť nie ? A možno k tomu tým klesajúcim počtom ľudí aj spejeme. Predstavme si ideál, ktorý by ale zachoval podstatu. Stretne sa spoločenstvo ľudí, ktorý si na začiatku vyznajú hriechy, aby boli očistení, tak ako Ježiš umýval učeníkom nohy, tak by nám Boh v tom momente odpustil hriechy a boli by sme čistí, pripravení prijať Božie telo. Predstavte si že ste so svojimi blízkymi priateľmi a priznáte sa im s tým čo zlé ste za posledný týždeň urobili. A ak by ste ešte neboli zmierení so svojim bratom, alebo susedom, nemôžete prijímať, ste nehodní. Čiže by bol vyriešený aj spôsob spovede. Prečítalo by sa Božie slovo, ktoré by mohol nejaký sčítaní „vyštudovaní“  leader spoločenstva vysvetliť. Prípadne niekto by šiel nejakou hravou formou vysvetľovať deťom niekde opodiaľ. Mohli by sme sa o prečítanom písme porozprávať, pozdieľať, ako to k nám konkrétne prehovára. Potom by sme si spoločne predniesli prosby, osobné, vlastnými slovami , potom namiesto súčasného vyzvania „Vzdávajme vďaky Pánovi“ a pre mňa iritujúcej odpovede „Je to dôstojné a správne“ by sa naozaj ďakovalo Bohu , potom by „Leader apoštol“, ktorý by samozrejme mohol byť ženatý, zopakoval s chlebom a vínom Ježišove slová na jeho pripomienku a premenenie. Chlieb „reálne nekvasený“ nie oplátka,  by sa rozlámal a porozdával z ruky do ruky tak ako to robil Ježiš, každý by si odpil z kalicha s vínom. Každý by v tichosti svojimi slovami a pocitmi prežil vzácnosť tejto chvíle. Všetko by to mohlo byť sprevádzané nejakou hrou na gitare, na nástrojoch a spevom chvál od srdca. A na záver samozrejme pohostenie ako agapé, aj ako bolo vlastne večeranie pri poslednej večeri. Všetko by sa to mohlo konať v tom najdokonalejšom chráme, v lone prírody stvorenej dokonalým Bohom, alebo niekedy pod hviezdnou oblohou a uvedomovať si tú nekonečnosť, veľkosť a moc Boha. Prečo to píšem, lebo takto nejak to mohlo aj vyzerať hneď po Ježišovej smrti, až kým tam cirkev nepridávala postupne viac a viac rituálov, slov, rúch, zlata, poriadku. A potom v istom období keď už to vyvrcholilo, tak klesol počet veriacich v kostoloch. A Cirkev to ako vyriešila ? Príkazom ? V nedeľu a prikázaný sviatok do kostola a aspoň raz do roka sa vyspovedať. A takto to stále len klesá a klesá a na podstatu sa neprihliada. Keby to bolo takto, tak by človek všetko stihol v jednom dni a so všetkými svojimi blízkymi. Lebo teraz, s niekým som na spoločenstve, s ďalšími neosobne na omši, s inými na chválach, s niekým doma, s niekým v prírode. Takto by som nemusela deti nútiť, motivovať, alebo ísť sama do kostola, mohla by byť spolu rodina aj so skutočnou radosťou z Boha, zo spoločného času a spoločenstva priateľov a blízkych v krásnom prostredí otvorenom pre pohyb a šum detí. Och verím že sa toho dožijem, že aj v Cirkvi príde nejaká reforma. Budem veriť a modliť sa