Otec Orol
Deťom som čítala jeden príbeh, ktorý bol o orloch a o tom ako kŕmia svoje mláďatá. Keď sú už väčšie, tak ich nejaký čas nechajú samé a hladné a potom matka orlica príde s pokrmom blízko hniezda, ale nie až k nim a mláďatá preto začnú vystupovať, vylietavať z hniezda, ale nie vždy majú dostatok síl už na samostatný let a preto sa stáva, že po chvíli začnú padať dolu, ale otec orol ich zachytí pri páde na svoje krídla a vynesie ich späť do hniezda. A toto sa opakuje až kým sa nenaučia lietať a vďaka tomu si potom môžu vychutnávať výhľady z výšky na vrcholky hôr. V tom príbehu to bol o tom, ako aj rodičia učia deti samostatnosti, aby v budúcnosti mohli žiť plnohodnotný život. No ja som si pri čítaní a pri slovách „OTEC OROL“ predstavila Boha. Ako aj my niekedy vstupujeme do neznáma, musíme vystúpiť z našej zóny komfortu, z nášho hniezda, ale Boh Otec je vždy pri nás, nikdy nás nenechá padnúť až na zem, je našou oporou, pri tom ako sa učíme lietať, aby sme sa potom aj my mohli dívať na svet z jeho perspektívy, aby sme mohli žiť plnohodnotnejšie, dívať sa na všetku krásu, čo je pre nás nachystaná, ktorá je okolo nás. Aby sme sa žili plnosť toho kým sme. A aby sme mohli vzlietnuť až do neba.
