Boží obraz v nás
Boh stvoril človeka na svoj obraz. Ako muža a ženu ich stvoril. Ale prečo teda poznáme iba Boha ako Otca ? Kde je tá časť Boha, ktorý by bola pre nás Matka. Ja si to vysvetľujem takto.
Tak ako žena bola stvorená z rebra muža, z jeho časti, tak tak podľa mňa bola stvorená aj ženská časť Boha. Z neho. Podľa mňa takto z neho bola stvorená Matka Zem. Bežne v Cirkvi je za tú materinskú časť pokladaná Panna Mária. Ale ona nie je Boh, ona bola tiež len človek. Na jej obraz sme neboli stvorení. Takže neviem prečo, ale ona je pre mňa ideál ženy, človeka, ktorý prijal Boha vo svojej plnosti, ale vždy mi tu ešte niečo chýbalo. A čo tie generácie, čo žili pred tým ako prišla na zem Mária, a ženy prirodzene potrebujú a aj potrebovali hľadať aj to ženstvo, s ktorým sa môžu stotožniť. Ženský Boží obraz v nich.
Nad vodami sa vznášal Boží duch a potom vznikal život na zemi. Toto bolo to Božie vdýchnutie, tak ako vdýchol do mužových nozdier a vtedy sa stal živou bytosťou. Na to aby sme boli skutočne živými potrebujeme Božieho Ducha, Boží dych, vzduch. Boh povedal : „Utvorme človeka na svoj obraz“ . Nepovedal utvorím, ale utvorme, čiže s niekým. So svojou ženskou časťou, s Matkou Zem, z ktorej prachu vytvoril človeka.
Matka zem je pre mňa vzorom ženy. Jej krásou hovorí Boh ku nám. Keď milujeme prírodu, milujeme podľa mňa ženskú časť Boha. Príroda nás živí, svojimi plodmi a stvorenstvom. Tak ako aj my ženy živíme naše deti, najviac to pociťujeme, keď kojíme, ale každodenné láskavé prípravy jedla nás spájajú so Zemou živiteľkou. Je nežná. Pohladí nás vánkom. Ovplyvňuje je ju Mesiac, a aj nás, ten cyklický. Menia sa na nej 4 ročné obdobia, aj v nás, v našom cykle sa striedajú tieto obdobia ( viac bude v článku o cyklickej žene). Na niektorých územiach nevnímajú 4 ročné obdobia, ale naopak obdobie sucha a dažďov, my ženy v našom cykle vieme o čom hovoríme. Je plodná, keď padá dážď a keď vyvierajú rieky. Má svoje vrcholy a hĺbky, tak ako aj my v našich náladách. Mení sa na nej počasie, taktiež naše nálady, či už je to plač, teda dážď, alebo búrka- hnev, väčšinou však slnečno, polooblačno. Tak ako počasie vplýva na naše nálady, tak aj my vplývame na ľudí okolo, na naše deti. A môžeme s láskou prijať, že je prirodzené a prijateľné akékoľvek počasie, akékoľvek nálady a reakcie a každé má svoj význam v tom správnom čase. Je pre nás domovom, cítime sa ako doma, keď sme v lone prírody. Tak ako je domovom ženské lono a neskôr ženské náručie.
Mali by sme pre to pristupovať k Zemi s oveľa väčšou úctou, keby sme si uvedomovali, že je to ozaj Boh, teda jeho ženská tvár. Tak ako my keď sa k nám deti nesprávajú s úctou, nevážia si čo im dávame, ako sa o nich staráme, tak sú niekedy dôsledkom zmeny na nás a v nás. Tak ako sú dôsledkom neúctivého prístupu k zemi globálne zmeny. Ľudia chcú od Zeme všetko, ale neberú ohľad na ňu, kedy je toho už pre ňu dosť. Aj pre nás. A potom vybuchneme, spravíme okolo seba tornádo hnevu, zaplavíme tsunami sĺz. Proste na Zemi vidím, to čo aj vo mne a v mojom živote, je mi prirodzeným vzorom.
Prajem nám, aby sme žili náš pravý ženský Boží obraz v nás, aby sme hovorili k svetu našou krásou, starostlivosťou, plodnosťou. Aby sme tvorili domov a mali vždy otvorenú náruč a hlavne srdce.
