Spomaliť a vnímať
Stále sa vo mne točí téma výchovy, nakoľko som s deťmi doma aj v práci. Stále je to niečo v čom hľadám tú svoju aj Božiu cestu, ale stáva sa mi že zlyhávam, aspoň podľa mňa, lebo sa zachovám neláskavo a zbrklo. V tom momente mi to možno narýchlo vyrieši situáciu, ale potom spätne ma to mrzí a viem, že z dlhodobého hľadiska to nebolo správne riešenie. Často prídem aj s ospravedlnením a všetko si vysvetlíme aspoň dodatočne, aj keď už tam sú nejaké zranenia z nepochopenia. Potrebujem sa viac vcítiť, venovať pozornosť prítomnému okamihu, zamyslieť sa a pozrieť sa na situáciu a dieťa z Božej perspektívy a potom konať. Len u mňa hrá neľahkú úlohu čas. Ja ho mám, ale stále v mysli bojujem s pocitom, že nemám čas, že sa treba rýchlo poobliekať, vychystať, splniť povinnosti, ísť do postele, a medzitým mám očakávania ako to ma u mňa vyzerať, do nejakého času navarené, primerane upratané a potom sa z toho všetkého vytráca život. Je to len náhlenie sa, pričom nedbám na pocity a potreby tých okolo a ich pocit bezpečia z prijatia a záujmu, a mám pred sebou cieľ spraviť to do nejakého času. A ja milujem presnosť, ale v podstate až tak, že nerobím veci ani príliš popredu a nemám rada ani meškania. A preto som v pocite náhlenia, nestíhania, a situácie „navyše“ ma znervózňujú, namiesto toho aby som si v nich všímala to dobré, čo mi môžu priniesť, alebo čo príjemné to prináša mojim deťom. Tie Božie dotyky v maličkostiach.
Ale už sa to pomaly mení a to aj vďaka jednej nepríjemnej situácií. My aj keď sme vstali skôr, aj keď neskôr, aj keď sa rýchlo vychystali, vždy mi to vychádzalo, že som stíhala, ale to aj s tým, že som minútu, zbytočnú minútu doťahovala pridaním na plyn. Až raz, ma asi namerali policajti v obci, v peknej rýchlosti, a to som sa vtedy ani nemusela ponáhľať. Proste som si uvedomila, že ja som už dlhodobo nastavená štýlom, ponáhľam sa, nestíhame a nebrala som ohľad na pravidlá a možno aj bezpečnosť v nepredvídanej situácií. Tak ako na ceste, tak aj v živote. Ale toto bola tá príležistosť, kedy som sa už zastavila nad svojím životom a uvedomila si, že takto to nechcem. Chcem v živote spomaliť, vnímať krásu okolo a nedržať sa toho času tak striktne, keď to nie je nevyhnutné a keď to je, tak si dať väčšiu rezervu na nepredvídané situácie. Takže teraz deti vstávajú skôr, ale po raňajkách sa ešte môžu vrátiť na 10 minút do postele, aby sa maznali a ležali pri ockovi. Keď nie je doma, tak sa namiesto toho sa trocha vyhrajú, a nemajú pocit, že hneď ráno musia vhupnúť len do povinností, ale aj trocha radosti
