Učíme sa vidieť svet z Božej perspektívy
Deťom som čítala jeden príbeh, ktorý bol o orloch a o tom ako kŕmia svoje mláďatá a potom ich na niekoľko dní opustia, nechajú ich samé a potom keď sa vrátia, tak mama orlica vyhodí mláďa z hniezda, to na chvíľu zatrepe krídlami, ale keďže je ešte slabé, začne padať dolu a v tom ho zachytí na svoje krídla otec orol a vynesie ho späť do hniezda. A toto sa opakuje niekoľko dní, až kým sa nenaučia lietať a môžu si vychutnávať výhľady z výšky na vrcholky hôr. V tom príbehu to bol o tom, ako aj rodičia učia deti samostatnosti, aby v budúcnosti mohli žiť plnohodnotný život. No ja som si pri čítaní a pri slovách „OTEC OROL“ predstavila Boha. Ako aj my niekedy vstupujeme, alebo sme hodení do neznáma, musíme vystúpiť z našej zóny komfortu, z nášho hniezda, ale Boh Otec je vždy pri nás, nikdy nás nenechá padnúť až na zem, je našou oporou, pri tom ako sa učíme lietať, aby sme sa potom aj my mohli dívať na svet z jeho perspektívy, aby sme mohli žiť plnohodnotnejšie, dívať sa na všetku krásu, čo je pre nás nachystaná, ktorá je okolo nás. Aby sme sa žili plnosť toho kým sme. A aby sme mohli vzlietnuť až do neba.
(pozn. Tento fakt o orloch nemusí byť úplne pravda, pátrala som na internete o ich správaní a nič také som nenašla, napriek tomu tento článok nechávam len tak ako príbeh na zamyslenie :)
